Príbeh č. 29: Aďko
Čoskoro už trojročný Aďko bol plánované a netrpezlivo očakávané bábätko. Tehotenstvo bolo bezproblémové a pôrod ukážkový. Napriek tomu dnes chlapček bojuje s osudom, ktorý mu nadelil do vienka zdravotné znevýhodnenie vo forme tzv. konskej nohy, hypotónie, hypermobility, epilepsie a ďalších diagnóz. Jeho rodičia sa však napriek nie práve priaznivému štartu ani na chvíľu nevzdali a so svojím statočným synčekom absolvujú potrebné terapie a cvičenia. Aj vďaka ich neúnavnej trpezlivosti, láske a starostlivosti ich malý bojovník robí veľké pokroky. Starostlivosť a rehabilitácie sú však často nad finančné možnosti jeho rodičov. Vďaka finančnej pomoci vo výške 3 000 eur z projektu „Od začiatku v dobrých rukách“ bude môcť Aďko absolvovať vytúžený pobyt v rehabilitačnom centre Renona.
Hneď po rýchlom a hladkom pôrode sa ukázalo to, čo rodičia ani lekári nevideli 9 mesiacov na pravidelných kontrolách. Aďko sa narodil s PEC (tzv. konská noha) - obojstranná rigidná forma. Nožičky mal úplne stočené do vnútra. Tak znela jeho prvá diagnóza a začal sa boj. Každodenné sadrovania 2,5-kilového bábätka. Tak sa hneval a plakal, že lámal sadry pod kolienkami. Dvíhaním ťažkých sadier si privolal aj obojstranný slabinový pruh. Celkom absolvoval 17 sadrovaní Ponsetiho metódou v Žiline a v Dolnom Kubíne.
Keď mal 2 mesiace, nasledovala operácia v Bratislave. Naraz obe nôžky (bolo potrebné preťať achilovky) a slabinové pruhy veľkosti slepačieho vajca. Dostal svoje posledné sadry - tie najťažšie na 3 týždne. Potom dostal tzv. termoplasty, kým sa nevyrobili špeciálne Denis-Brownove dlahy (rodičia to nazvali snowboard). Tieto nosil Aďko nonstop 23 hodín denne, 8 mesiacov bez prestávky. Potom len počas spánku, neskôr len na nočný spánok, a dnes to už nemusí nosiť vôbec.
Pri tom všetkom sa však objavila ďalšia diagnóza - hypotónia stredne ťažkého stupňa a hypermobilita. Kvôli hypotónii Aďko stále neprehĺta sliny a necháva ich tiecť. Nedokáže požuť potravu. Tým , že mal dlho zafixovane nohy, má ako keby „prehodené“ ruky a nohy. Ako bábo nemohol kopať nohami, tak smeroval vybíjanie pohybu do rúk, a preto ani nikdy nedával nič do úst. Sám sa najesť nechce. Ostali mu distonické prejavy, ktoré miznú len veľmi pomaly. Napríklad kývanie rukami, keď sa teší alebo kopanie nohami.
Vojtovu metódu maminka s Aďkom cvičila od jeho 4 mesiacov. Dennodenne 3-4x. Absolvovali rehabilitačné pobyty, súkromné rehabilitácie, precestovali stovky kilometrov. Asi preto sa tak rád Aďko vozí v aute. V 16 mesiacoch začal loziť, zo dňa na deň. Vďaka dobrote a pomoci iných ľudí sa rodičom podarilo kúpiť rehabilitačný stôl pre lepšie cvičenie a rovnako absolvovať rehabilitačný pobyt, po ktorom sa Aďko postavil na vlastné nohy. Postupne, opatrne prejde sám popri nábytku. Neskutočný krok vpred. No na samostatnú chôdzu ho telíčko ešte nepustí. Všetko chce čas a usilovný tréning.
Pridala sa však aj ďalšia diagnóza, epilepsia. Rodičia nikdy nezabudnú na prvý záchvat. Po mnohých vyšetreniach od genetiky po metabolické testy, keď mal všetky výsledky v poriadku, bola diagnóza napokon uzavretá ako psychomotorický oneskorený vývoj, hypotónia, hypermobilita, PEC, epilepsia a DMO. Aďkovi sa nechce po tomto všetkom rozbehnúť hlavička. Mozog nepracuje ako má, je spomalený, nerozpráva.
On však bojuje. Po vertikalizácii (státie) sa začína dorozumievať gestami a začína „brblať“. Rodičia veria, že rehabilitáciami, ktoré sú, žiaľ, neskutočne finančne náročné, smerujú k tomu, aby raz ich synček sám prišiel a poťahal maminku za tričko so slovami: mama. Ako im raz niekto povedal, keď nejde pohyb, nejde ani myseľ. Veria, že keď prídu prvé samostatné kroky, Aďko dobehne postupne všetko zameškané. A keď sa otočia a pozrú spať do minulosti, bude to len zlá spomienka. Isté je, že sa nikdy sa nevzdajú. Kvôli ich malému veľkému bojovníkovi, Aďkovi.
Veľmi Aďkovi držíme palce a prajeme veľa pokrokov.
