PRÍBEH č. 121: VIKTORKA

„Viktorka sa narodila ako zdravé dieťa s pôrodnou hmotnosťou 3 130 g. Z pôrodnice sme dokonca odchádzali o pár gramov ťažší, čo nebýva zvykom. Všetko vyzeralo byť v poriadku a zatiaľ nič nenasvedčovalo tomu, že by sa to neskôr mohlo zmeniť. Do jedného roka išlo všetko ako má byť. Začala sa pretáčať, štvornožkovať, sedieť a po prvom roku aj chodiť. Rovnako si začala postupne bľabotať,“ začína príbeh mama malého dievčatka. Medzi prvým a druhým rokom sa Viktorkin zdravotný stav trochu skomplikoval – musela byť štyrikrát hospitalizovaná: „Prvýkrát to bol zápal močových ciest, zväčšená oblička, RS vírus a aby toho nebolo málo, v nemocnici dostala zápal uška. O päť mesiacov neskôr sme boli v nemocnici opäť, tentoraz s komplikovanými kiahňami a pretrvávajúcimi vysokými teplotami. Neskôr sme boli v nemocnici ešte dvakrát kvôli rotavírusom a iným problémom.“ V rámci tohto obdobia si rodičia všimli, že dievčatko postupne prestáva používať aj tých málo slovíčok, ktoré už vedelo. Tiež zistili, že na rozdiel od jej rovesníkov a v porovnaní s jej staršou sestričkou vôbec nemala záujem opakovať niektoré gestá. „Nepripisovali sme tomu však veľkú váhu. Mysleli sme si, že sa jej jednoducho nechce. S rozprávaním sa to nezmenilo ani po dovŕšení dvoch rokov, vydávala len nejaké zvuky. Nakoľko aj staršia sestrička začala rozprávať ako 2,5 ročná, stále sme čakali, že sa to ešte zmení a rozhovorí sa. A ako to býva, aj väčšina ľudí okolo nás vravela, aby sme sa nebáli, že sa to zlepší hlavne po nástupe do škôlky,“ opisuje očakávania mamina. Rodičia si ale začali viac všímať správanie ich dcérky – vôbec nereagovala na deti vonku, len sa venovala svojim obľúbeným činnostiam – hojdaniu, skákaniu na trampolíne, krúteniu sa okolo vlastnej osi či púšťaniu drobných predmetov (kamienky, natrhaná tráva, piesok, lupienky kvetov) pred seba na zem. „Rovnako aj doma nemala záujem o bežné hračky, s ktorými sa hrajú deti v jej veku ako bábiky, detské obrázkové knihy či kreslenie. Jej stačila obyčajná šnúrka, ktorú si našla a dokázala ju naťahovať či krútiť sa s ňou aj niekoľko desiatok minút. Alebo si ukladala farby na maľovanie do radu, prenášala predmety z jedného miesta na druhé, behala z jedného bodu do druhého. Tiež niekedy vyzerala, akoby nás vôbec nepočula. Keď sme ju volali k sebe, nereagovala, nepozrela sa do očí,“ vymenúva mama činnosti a reakcie dievčatka. Nakoľko v septembri mala Viktorka nastúpiť do škôlky, snažili sa ju rodičia odnaučiť od plienok, ale nepodarilo sa im to. Keďže stále nerozpráva, nevie povedať, že jej treba na WC. A práve to primälo maminu k osloveniu odborníkov, ktorí by jej vedeli pomôcť: „Väčšina mi hovorila, že do troch rokov má čas. Absolvovali sme teda vyšetrenie na ORL – kde len potvrdili, že počuje a sluch má v úplnom poriadku. Nasledovala detská psychologička, ktorá naznačila, že Viktorka vykazuje symptómy pervazivity autistického spektra. Odporučila nám preto vyšetrenie v diagnostickom špecializovanom centre, ktoré sa priamo venuje detičkám s touto diagnózou. Pred týmto vyšetrením sme absolvovali ešte návštevu detskej psychiatričky v Košiciach, ktorá nám už do správy rovno napísala diagnózu detský autizmus.“ Nasledovali ďalšie vyšetrenia na neurológii a nakoniec v spomínanom centre. „Výsledok nás už veľmi neprekvapil. Jediným pozitívom po skončení všetkých týchto lekárskych procedúr a vyšetrení bolo, že sme už aspoň vedeli, prečo Viktorka robí niektoré tie zvláštne veci, prečo sa neotočí, keď ju zavoláme, nepozrie sa nám do očí, neustále sa krúti okolo vlastnej osi – jednoducho povedané – má svoj svet, do ktorého sme v určitých momentoch nepatrili a zatiaľ ani nepatríme. Aby sme sa k nej dostali bližšie a začali spolu plnohodnotnejšie komunikovať, začali sme navštevovať odporúčané terapie na zlepšenie očného kontaktu, získanie si pozornosti, či zlepšeniu hrubej a jemnej motoriky,“ vysvetľuje mamina a pokračuje: „Ak sa chceme, posunúť vpred a umožniť Viktorke v budúcnosti čo najlepšie začlenenie sa k jej rovesníkom, potrebujeme tieto terapie, ktoré sú finančne náročné, absolvovať minimálne dvakrát do týždňa mimo nášho bydliska. Nakoľko adaptáciu v bežnej škôlke v našom bydlisku nezvládla, prihlásili sme ju do špeciálnej materskej škôlky v inom meste, kam budeme každodenne dochádzať, aby mohla dostať takú formu vzdelania, akú vzhľadom na jej diagnózu a schopnosti potrebuje.“ Rodičia na záver vyjadrili svoje želanie: „Naším malým prianím je, aby jedného dňa, keď sa objavíme vo dverách a oslovíme Viktorku, otočí sa, rozbehne sa k nám, hodí sa nám okolo krku a pozdraví nás. Aby svoju
staršiu sestričku, ktorá by ju najradšej stále objímala, neodtláčala preč a toto objatie jej jedného dňa opätovala.“

Ďakujeme, že aj vy pomáhate tým, ktorí to najviac potrebujú. V rámci projektu Od začiatku v dobrých rukách venujeme za každé predané balenie plienok značky Lupilu 10 centov na pomoc vážne chorým deťom vo veku do troch rokov. Každý týždeň takto podporíme jedno dieťa podľa jeho potrieb.